Chcem sa s vami podeliť aj o tie bolestnejšie spomienky. Nesmúťte len chcem ich jednoducho dať na papier pretože menšina nevie čo mi prihodilo.
„Išla som si vyzdvihnúť kľúče od vytúženého podnájmu. Vždy som mala rešpekt pred električkami ale postupom času som si privykla keď to jednoducho nie je možné bez nich existovať v našom hlavnom meste.
Už som mala kľúče v kabelke. Celá šťastná som nastúpila na električku. Kedže k internátom sa dá ísť jedine autobusom tak som plánovala ísť s ním. Nestalo sa tak. Človek mieni, pán Boh mení...
Prebrala som sa až v nemocnici po 4 dňoch v umelom spánku. Nepamätám si nič z nehody. Lekári mi nedávali veľkú šancu žiť. Začali sa teda od západu až po východ ba aj zo zahraničia modlitby za môj život a skoré uzdravenie. Ja som to množstvo modlitieb cítila. Hoci to nebolo vždy ľahké.
Myslela som na všetkých tých čo sa modlili za mňa potom sa to ľahšie nieslo.
Po polroku so sa konečne dostala domov.
Teraz som v domácom liečení mám nádej, že raz to bude lepšie ako predtým...
Verím tomu že mám špeciálne poslanie preto tu mám ešte byť.” ☺
Pre mňa sú to len spomienky nazvem to tak ľudsky Chvála Bohu, že už to je za mnou.
Pamätám si že keď som bola v Bratislave na neurochirurgii všetko som počula len som nevnímala.
Rodičia cestovali za mnou. Prvý krát som môjmu tatinovi povedala oco keď sa ma pýtal:
,,Čo ma bolí?” a ja na to že „ma bolí hrudný kôš.” 😁
Na Kramároch mi povedali, že nemám tu trvalý pobyt, že ma budú prevážať do Žiliny.
Po psychickej stránke to bolo fajn. Ani som nevedela aký je dátum, čas a chýbal mi fyzický dotyk.
Tak sa to prejavovalo že som ťahala sestričku pamätám si na farbu bola to ružová za sveter.
Prevoz si matne pamätám hlavne to že nevedeli trafiť do nemocnice. Bola som taká šikovná že som si sondu z nosa vytiahla sama... Aj som si vulgárne vyjadrovala ale nepohlo mi to.
Rodičov som volala keď neboli so mnou po telefónnych číslach. Ked som bola v Žiline tak to s bola na úrazovke. Najskôr som bola na JIS-ke asi 2 týždne som vedela prečítať NaCL- chlorid sodný a potom som sa postupne dozvedela od rodičov čo sa vlastne stalo že som prežila zrážku s električkou. Bola som na izbe kde mi operovali krčnú chrbticu.
V polovici júna ma prekladali s lôžka na lôžko do Kováčovej radšej som bola inak mi hrozilo že ma prehodia na oddelenie pre dlhodobo chorých.
V Kováčovej som na pobyte ostala 8 týždňov celkom dlhé obdobie. Zvlášť potom ako 3 týždne som bola so spolubývajúcou staršou pani čo sa nedalo porozprávať. Doktorka zhodnotila:
,,Čerstvá polytrauma." \ mala som viaceré poranenia zlomenú už spomínanú krčnú chrbticu, zlomenú panvu a časť sleziny/.
Celkovo sa ťažko vysvetľovalo ako som celkom samostatná osoba bola pred tým...
Také chcem mať raz vlasy!
Neváhali sme byt sme predali a presťahovali sme do domu predsa pomôcť starkému.
To všetko išlo okolo mňa. Prakticky som prišla do domu. Nemôžem si pomôcť cítim sa skôr ako na prázdninách alebo na návšteve. Na jar plánujeme trošku to tu prerobiť...
Všetko chce len čas.
S láskou vaša <3 svetluška.
