Logo.
Síce sa mi nechcelo veriť že od vtedy ubehli 4 roky.
Pri čítaní som sa ocitla znovu v Ružomberku...
O tom, že sa koná Národné stretnutie mládeže, pod
skratkou R13 som už počula cez rok dlhšiu dobu. Písal sa 3. júl 2013 a ja
som bola na prechádzke s kamarátkami keďže letné večery už vtedy boli
horúce, rozhodla som sa, že tento krát ja ich odprevadím domov. Ako sme
odbočovali pri našom kostole mi kamarátka Danka vraví: ,,Maji, ja s Barčou
som sa zaregistrovala na R13, išla by si aj ty s nami?“
Vtedy som začala nad tým tak intenzívne rozmýšľať. Nečakala som dlho, už na druhý deň som vypisovala prihlasovací formulár s tým, že do skupinky som vypísala mená už vyššie spomenutých kamarátok plus do špecifík som opísala moje zdravotné obmedzenie. Ešte som prostredníctvom emailov komunikovala s kompetentnými či je všetko v poriadku čo sa týka platby, ubytovania a aj stravy. V tom týždni ako sa to už malo cez víkend konať som tú ich oficiálnu stránku doslova “bombardovala“ dennými návštevami vďaka tomu som sa dozvedela o tíme pre znevýhodnených našťastie tam bolo uverejnené aj telefónne číslo na ktoré som bez váhania zavolala...
V piatok 26. júla 2013 som sa s Dankou a Barčou stretla ráno na železničnej stanici, jasné rýchlik ako vždy meškal optimistických desať minút. Našla som si miesto a už sme išli. Pre mňa zvláštny pocit, že sme sa pohli opačným smerom a tak krátko iba nasledujúce dve stanice stál a na tej tretej už sme vystupovali. Rýchlik už pomaly naberal už dvadsať minútové meškanie a samozrejme zastavili sme až na štvrtej koľaji čiže vyskakovanie z vlaku bolo zaručené, ale prežili sme to. Na jedinom peróne už tak podskakoval chalan vo výstražnom tričku aspoň ho bolo v tom dave dobre vidieť ten nás usmerňoval správnym smerom do registračného stanu. Na samotnú registráciu sme si museli o čosi dlhšie počkať, samozrejme padol im systém. O pätnásť minút som už bola ako spomedzi prvých účastníkov úspešne zaregistrovaná. S kamarátkami som si hneď kontrolovala farbu náramku podľa ktorého sa rozlišovala ubytovňa našťastie mali sme tú istú farbu lenže tá škola bola od centra vzdialená 2,5 km. Chceli sme sa rozdeliť, ale informátor nás pridelil všetky do jedného auta. Kde sme ani netušili ako sa náš vodič volá, ale tak dopravil nás na určené miesto kde sme si len odložili všetky veci s ktorými sme prišli a hneď aj zobrali zo sebou všetko to čo sme pokladali za dôležité a išli sme s ním späť do centra. Auto zastavilo rovno pred halou kde sa konalo väčšina programu, ale mali sme ešte veľa času tak sme si vyšli už peši hľadať nejaký ten obchod. Našli sme ho, nakúpili sme si a nasledovalo ďalšie pátranie po nejakom tieni aj ten sme našli. Konečne sme si mohli dať náš vytúžený obed. Pri ňom sme podľa informačnej brožúry zisťovali čo všetko nás čaká. Halu otvárali v symbolický čas a to o 15:13.h.
Pokým sme sa dostali cez dav ľudí, obsadili sme si miesto na tribúne.
Vtedy som začala nad tým tak intenzívne rozmýšľať. Nečakala som dlho, už na druhý deň som vypisovala prihlasovací formulár s tým, že do skupinky som vypísala mená už vyššie spomenutých kamarátok plus do špecifík som opísala moje zdravotné obmedzenie. Ešte som prostredníctvom emailov komunikovala s kompetentnými či je všetko v poriadku čo sa týka platby, ubytovania a aj stravy. V tom týždni ako sa to už malo cez víkend konať som tú ich oficiálnu stránku doslova “bombardovala“ dennými návštevami vďaka tomu som sa dozvedela o tíme pre znevýhodnených našťastie tam bolo uverejnené aj telefónne číslo na ktoré som bez váhania zavolala...
V piatok 26. júla 2013 som sa s Dankou a Barčou stretla ráno na železničnej stanici, jasné rýchlik ako vždy meškal optimistických desať minút. Našla som si miesto a už sme išli. Pre mňa zvláštny pocit, že sme sa pohli opačným smerom a tak krátko iba nasledujúce dve stanice stál a na tej tretej už sme vystupovali. Rýchlik už pomaly naberal už dvadsať minútové meškanie a samozrejme zastavili sme až na štvrtej koľaji čiže vyskakovanie z vlaku bolo zaručené, ale prežili sme to. Na jedinom peróne už tak podskakoval chalan vo výstražnom tričku aspoň ho bolo v tom dave dobre vidieť ten nás usmerňoval správnym smerom do registračného stanu. Na samotnú registráciu sme si museli o čosi dlhšie počkať, samozrejme padol im systém. O pätnásť minút som už bola ako spomedzi prvých účastníkov úspešne zaregistrovaná. S kamarátkami som si hneď kontrolovala farbu náramku podľa ktorého sa rozlišovala ubytovňa našťastie mali sme tú istú farbu lenže tá škola bola od centra vzdialená 2,5 km. Chceli sme sa rozdeliť, ale informátor nás pridelil všetky do jedného auta. Kde sme ani netušili ako sa náš vodič volá, ale tak dopravil nás na určené miesto kde sme si len odložili všetky veci s ktorými sme prišli a hneď aj zobrali zo sebou všetko to čo sme pokladali za dôležité a išli sme s ním späť do centra. Auto zastavilo rovno pred halou kde sa konalo väčšina programu, ale mali sme ešte veľa času tak sme si vyšli už peši hľadať nejaký ten obchod. Našli sme ho, nakúpili sme si a nasledovalo ďalšie pátranie po nejakom tieni aj ten sme našli. Konečne sme si mohli dať náš vytúžený obed. Pri ňom sme podľa informačnej brožúry zisťovali čo všetko nás čaká. Halu otvárali v symbolický čas a to o 15:13.h.
Pokým sme sa dostali cez dav ľudí, obsadili sme si miesto na tribúne.
O 16.h sa začal Otvárací ceremoniál, ktorý doslova
a do písmena privial do Ružomberka veľký kus atmosféry s Ria de Janeira
J. Či
už cez moderátorov, osvetľovačov, ale najmä cez veľmi veľa účinkujúcich na
pódiu. Bolo to nádherné!
Nasledovala svätá omša ktorú celebroval “domáci“ spišský biskup Štefan Sečka.
No a po jej skončení nasledoval v skutku zaujímavý tanec to som sa odhodlala ísť dole ku pódiu no, v zapätí som to aj oľutovala lebo sa začali robiť náhodné skupinky a to som bola rada, že stojím na svojich nohách ak poznáš hru “Molekuly“ tak presne tak to začalo no, najhoršie len prišlo ľudia sa začali tlačiť ku jedinému východu s haly.
Bola som už skoro vonku, ale ja som to v polke vzdala, lebo nechcela som byť “udupaná“ davom ľudí. Jediné čo mi ostávalo bolo to, že som sa skontaktovala s tímom pre znevýhodnených zodpovedný bol on Tomáš. Absolútne nič som v telefónne nepočula len som sa dívala na dav a pozerala som, ktorý z ľudí bude zdvíhať mobil. Mala som šťastie, že som ho hneď zbadala a začali sme si kývať.
Keď som už ich našla bolo dobre. Z davu ma nejako vyslobodili a konečne som bola na vzduchu. V exteriéri sme už v skupinkách pokračovali “Krížovou cestou.“ Strela som veľa známych. Každá skupinka mala svoju trasu najkrajší moment bol ten keď nám druhá skupinka darovala vlastnoručne vyrobený kríž, ktorí my sme akosi nestíhali vyrobiť. Po skončení sme sa vybrali späť do haly na večerný program.
Nasledovala svätá omša ktorú celebroval “domáci“ spišský biskup Štefan Sečka.
No a po jej skončení nasledoval v skutku zaujímavý tanec to som sa odhodlala ísť dole ku pódiu no, v zapätí som to aj oľutovala lebo sa začali robiť náhodné skupinky a to som bola rada, že stojím na svojich nohách ak poznáš hru “Molekuly“ tak presne tak to začalo no, najhoršie len prišlo ľudia sa začali tlačiť ku jedinému východu s haly.
Bola som už skoro vonku, ale ja som to v polke vzdala, lebo nechcela som byť “udupaná“ davom ľudí. Jediné čo mi ostávalo bolo to, že som sa skontaktovala s tímom pre znevýhodnených zodpovedný bol on Tomáš. Absolútne nič som v telefónne nepočula len som sa dívala na dav a pozerala som, ktorý z ľudí bude zdvíhať mobil. Mala som šťastie, že som ho hneď zbadala a začali sme si kývať.
Keď som už ich našla bolo dobre. Z davu ma nejako vyslobodili a konečne som bola na vzduchu. V exteriéri sme už v skupinkách pokračovali “Krížovou cestou.“ Strela som veľa známych. Každá skupinka mala svoju trasu najkrajší moment bol ten keď nám druhá skupinka darovala vlastnoručne vyrobený kríž, ktorí my sme akosi nestíhali vyrobiť. Po skončení sme sa vybrali späť do haly na večerný program.
Samozrejme na toalety boli veľké zástupy mne sa za pomoci
jednej rehoľnej sestry podarilo akosi sa skôr dostať na rad, lebo akosi som už
mala na mále. Jasné bolo, že dobre viditeľnú a hlavne rozpoznateľnú moju
skupinku som opäť v hale stratila z dohľadu tak som si sadla na
miesto, ktoré bolo voľné. Netušila som k čomu sa schyľuje, len mi na mobil
volal Tomáš, samozrejme som mu opäť nerozumela ani slovo jediné čo som
rozoznala bolo: ,,Som v hale.“ Takže fajn ideme sa opäť raz hľadať. Veľmi dlho nám to netrvalo a akosi sme
sa pred sa len našli. On ma zaviedol ku schodíkom, ktoré viedli na mólo
a z móla priamo na veľké pódium. Večernú modlitbu mal bratislavský
arcibiskup Stanislav Zvolenský, ktorého súčasťou boli aj svedectvá. Jedným zo
svedectiev sme boli aj my teda naša skupinka s tímom pre znevýhodnených.
Ja som sa to dozvedela práve včas, lebo asi o päť minút ani to nie sme už
kráčali cez už to spomínané mólo na pódium. Našimi hlavnými aktérmi boli
chalani k Tomášovi sa pridal Jakub. Ja som tento krát počúvala
a usmievala sa do všade prítomných kamier, ale hlavne na všetkých tam
prítomných. J
Jeden z najsilnejších momentov bol ten, že v momente keď odzneli slová a my sme sa pomaličky presúvali opäť na svoje miesta všetci v hale nám začali tlieskať a k tomu sa pridalo “standing ovation.“
Nasledovalo ešte jedno svedectvo, ktoré bolo tak dojemné,
že nejednému sa tisli slzy do očí.
Program skončil niečo po 23.h., lenže pokým sa všetci dostali von to celkom dlho trvalo, ale tento krát som ostala na svojom mieste.
Jeden z najsilnejších momentov bol ten, že v momente keď odzneli slová a my sme sa pomaličky presúvali opäť na svoje miesta všetci v hale nám začali tlieskať a k tomu sa pridalo “standing ovation.“
Nasledovalo ešte jedno svedectvo, ktoré bolo tak dojemné,
že nejednému sa tisli slzy do očí.
Program skončil niečo po 23.h., lenže pokým sa všetci dostali von to celkom dlho trvalo, ale tento krát som ostala na svojom mieste.
Neskorý
večer – skoré ráno!
V skutku zaujímavá situácia nastala potom ako sme sa dostali z haly išli sme k autu, ktoré bolo mimochodom iba pre šiestich ľudí a my sme sa tam potlačili až ôsmy.
Od naštartovania som si myslela, že to auto má s nami už svoju poslednú jazdu, ale nejakým zázrakom to s nami zvládlo, lenže čerešničkou na torte bolo to, že pri našom blúdení po centre Ružomberka sme akosi stratili výfuk z auta, čiže niečo pred pol nocou sme išli ako hučiaci traktor. Sťažnosti miestnych sme nezaregistrovali, to nás potešilo. Chlapci už boli na svojej ubytovni, no a ja spolu s Anežkou sme pýtali ostatných či náhodou by ma odviezli na tú moju vzdialenú školu. Najlepšia bola otázka: ,,Slečna, a to vás tam kto ubytoval?“ Ja som odpovedala: ,,žeby registračný systém, ja vážne neviem.“ Našťastie sme našli brata františkána, ktorý mi bol ochotný pomôcť aj vďaka GPS. Ešte sme počkali na to po kým chlapci do auta nejako zmestili žinenky do kufra. Vyštartovali sme do nočných ulíc odhodlaní nájsť cieľ. Po tom ako sme našli veľmi milé dobrovoľníčky, ktoré začali rozmýšľať nad tým ako sa ja dostanem na rannú modlitbu, ktorá bola rozdelená podľa jednotlivých diecéz. Dosť ma mrzel ten moment keď som milého brata len tak bez povšimnutia a s plným kufrom poslala zas späť do centra mesta. Lenže práve včas prichádzal k nám istý miestny kňaz, ktorý to veľmi pohotovo vyriešil, pred tým som mu aspoň stihla povedať svoje meno takže už ma oslovoval menom. Bol taký ústretový, žeby presťahoval aj moje dve kamarátky (Danka a Barča), ktoré prišli na školu asi už posledným možným spojom aj to museli utekať s večerného programu skôr. Spolu s jednou dobrovoľníčkou som im išla povedať čo je vo veci a baby aj keď jedna s nich už bola v pyžame pohotovo povedali: ,,Ideme!“ Ani sme sa nenazdali a už sme z auta vystupovali, dokonca som stretla toho brata františkána ako už zamykal svoje auto, ten to správne vystihol: ,,Ale, čo to je rýchlosť!“ Na tej škole kde už som sa dočkala vytúženého spánku nás privítali vetou: ,,Vitajte, my už sme tu hádam ubytovali ľudí s rôznymi náramkami, môžeme si vytvoriť s nich dúhu!“
Na druhý deň ráno, som sa zobudila dosť skoro, možno to bolo tým, že som sa celú tú dobu spánku bála, že jednoducho zaspím. Tak som sa stihla vychystať, počkať na baby a ísť na raňajky, ktoré boli v telocvični. Cestou ako sme hľadali jedáleň Katolíckej univerzity sme uvideli jediný autobus, s ktorým sme tiež mali ísť, keby nebolo tých “dobrých duší“ čo sme nad ránom stretli, pán Boh zaplať!
Po tom ako sa aj väčšie skupinky hrnuli jedným a tým istým dverám sme pochopili, že sme na správnej adrese. Úplnou náhodou som stretla aj nášho pána farára z farnosti, ktorý prišiel na aute, čiže odvoz do haly som si zabezpečila s Božou pomocou. Z auta som videla chlapcov ako ich tlačia na vozíkoch keďže auto bolo v tom čase na pláne ísť do nejakého najbližšieho servisu. Hala sa zapĺňala ľuďmi ja som si počkala na skupinku, aj keď v dave sme sa hľadali, prišla pre mňa jedna z dobrovoľníčok, ktorá sa ku nám pridala so slovami: ,,Už sme ti obsadili miesto, však naše slniečko nám nesmie chýbať!“ð
V skutku zaujímavá situácia nastala potom ako sme sa dostali z haly išli sme k autu, ktoré bolo mimochodom iba pre šiestich ľudí a my sme sa tam potlačili až ôsmy.
Od naštartovania som si myslela, že to auto má s nami už svoju poslednú jazdu, ale nejakým zázrakom to s nami zvládlo, lenže čerešničkou na torte bolo to, že pri našom blúdení po centre Ružomberka sme akosi stratili výfuk z auta, čiže niečo pred pol nocou sme išli ako hučiaci traktor. Sťažnosti miestnych sme nezaregistrovali, to nás potešilo. Chlapci už boli na svojej ubytovni, no a ja spolu s Anežkou sme pýtali ostatných či náhodou by ma odviezli na tú moju vzdialenú školu. Najlepšia bola otázka: ,,Slečna, a to vás tam kto ubytoval?“ Ja som odpovedala: ,,žeby registračný systém, ja vážne neviem.“ Našťastie sme našli brata františkána, ktorý mi bol ochotný pomôcť aj vďaka GPS. Ešte sme počkali na to po kým chlapci do auta nejako zmestili žinenky do kufra. Vyštartovali sme do nočných ulíc odhodlaní nájsť cieľ. Po tom ako sme našli veľmi milé dobrovoľníčky, ktoré začali rozmýšľať nad tým ako sa ja dostanem na rannú modlitbu, ktorá bola rozdelená podľa jednotlivých diecéz. Dosť ma mrzel ten moment keď som milého brata len tak bez povšimnutia a s plným kufrom poslala zas späť do centra mesta. Lenže práve včas prichádzal k nám istý miestny kňaz, ktorý to veľmi pohotovo vyriešil, pred tým som mu aspoň stihla povedať svoje meno takže už ma oslovoval menom. Bol taký ústretový, žeby presťahoval aj moje dve kamarátky (Danka a Barča), ktoré prišli na školu asi už posledným možným spojom aj to museli utekať s večerného programu skôr. Spolu s jednou dobrovoľníčkou som im išla povedať čo je vo veci a baby aj keď jedna s nich už bola v pyžame pohotovo povedali: ,,Ideme!“ Ani sme sa nenazdali a už sme z auta vystupovali, dokonca som stretla toho brata františkána ako už zamykal svoje auto, ten to správne vystihol: ,,Ale, čo to je rýchlosť!“ Na tej škole kde už som sa dočkala vytúženého spánku nás privítali vetou: ,,Vitajte, my už sme tu hádam ubytovali ľudí s rôznymi náramkami, môžeme si vytvoriť s nich dúhu!“
Na druhý deň ráno, som sa zobudila dosť skoro, možno to bolo tým, že som sa celú tú dobu spánku bála, že jednoducho zaspím. Tak som sa stihla vychystať, počkať na baby a ísť na raňajky, ktoré boli v telocvični. Cestou ako sme hľadali jedáleň Katolíckej univerzity sme uvideli jediný autobus, s ktorým sme tiež mali ísť, keby nebolo tých “dobrých duší“ čo sme nad ránom stretli, pán Boh zaplať!
Po tom ako sa aj väčšie skupinky hrnuli jedným a tým istým dverám sme pochopili, že sme na správnej adrese. Úplnou náhodou som stretla aj nášho pána farára z farnosti, ktorý prišiel na aute, čiže odvoz do haly som si zabezpečila s Božou pomocou. Z auta som videla chlapcov ako ich tlačia na vozíkoch keďže auto bolo v tom čase na pláne ísť do nejakého najbližšieho servisu. Hala sa zapĺňala ľuďmi ja som si počkala na skupinku, aj keď v dave sme sa hľadali, prišla pre mňa jedna z dobrovoľníčok, ktorá sa ku nám pridala so slovami: ,,Už sme ti obsadili miesto, však naše slniečko nám nesmie chýbať!“ð
Tento krát sa program začal katechézou
s bratislavským eparchom Petrom Rusnákom, ktorý objasňoval náš život
v maskách. O tom všetkom sme sa zdieľali v skupinkách, ktorú my
sme sa snažili vytvoriť tak, aby sme sa vôbec navzájom počuli. Pokiaľ bol
takýto skôr pre ostatných program v exteriéri my sme ostali
v interiéri kde prebiehala generálka nasledujúceho programu, pRI Oltári
tak sa nazývala časť programu kde sa slúžila svätá omša tento krát
s košickým arcibiskupom Bernardom Boberom s ktorým som v roku 2000
bola vo francúzskych Lurdách. J
Na obed bol chutný guláš na jednom z námestí na ktoré som išla v sprievode dvoch kňazov z východu. Viedol tam len celkom slušný kopec, tak som iba zhodnotila: ,,Ľudia chodia do Litmanovej mne celkom postačí Ružomberok.“
Poobedie sa nieslo v priateľskom duchu v hlavne Expo o povolaniach.
Kde sa predstavilo 44 reholí a 7 hnutí. Ako auto absolvovalo pár hodín v servise tak už bolo pojazdné čo sme náležite ocenili...
Po prevetraní vzduchom a to nielen fyzicky, ale stihla som aj duchovne mať svätú spoveď v malebnom parku.
Večernú vigíliu sprevádzalo veľmi umelecky nadané Prague Cello Quartet, odporúčam vypočuť si ich. Sálu zaplavilo Božie vanutie - svetlo pri adorácii, lenže ja som sa až na jej konci za Tomášovej pomoci vyslobodila s obkľúčenosti vozíkov. Nič to také nebolo, len moje nohy sa s toho trošku dlhšie spamätávali – zvládli to. J
Skončilo sa o čosi skôr tak už aj prípravu na spánok som tento krát v pokoji stihla.
Posledné ráno sa už ťažšie vstávalo, ale tak čas ma prinútil, lebo som sa už pre istotu po balila skôr. Dobre som spravila, lebo všetky veci po zvyšok dňa už cestovali so mnou. Začali sme hudobnou modlitbou prepojenou aj divadlom.
Bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko mal katechézu na tému:
“Klávesnica môjho života.“
Kde keď zakaždým stlačíš tlačidlo Enter si v Božej prítomnosti celý deň!
Nasledoval “multimediálny ruženec s MáRIOu“, ktorým nás sprevádzal apoštolský administrátor Trnavskej arcidiecézy Ján Orosch.
Presun “Nad kalváRIOu“ bol dobrodružný ešte, že jedno auto pred nami v tom kopci nám vytváral tzv. “živý koridor.“ Šikovná Anežka nám obsadila tie najlepšie miesta kde sa aj keď umelo vytvoril aspoň ako taký tieň. Totiž to bolo miesto bez stromov, čiže tieň predstavoval v takom až tropickom dni vzácnosť. Záverečnú slávnostnú svätú omšu celebroval kardinál Jozef Tomko a okrem výzvy ktorá bola mottom:
,,Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov.“ (Porov Mt 28:19)
Sme mali tú česť splnomocnením získať pápežské požehnanie.
Cestou na stanicu som ešte zachraňovala barle, ktoré sa rozhodli, že si “zutekajú“
malým okienkom auta našťastie som ich včas zadržala a oni ostali pri mne. J
Na stanici sme si dali rozlúčkovú “kofolku“ s chalanmi a smer Žilina! J
Spomínajuca <3 Svetluška.
Na obed bol chutný guláš na jednom z námestí na ktoré som išla v sprievode dvoch kňazov z východu. Viedol tam len celkom slušný kopec, tak som iba zhodnotila: ,,Ľudia chodia do Litmanovej mne celkom postačí Ružomberok.“
Poobedie sa nieslo v priateľskom duchu v hlavne Expo o povolaniach.
Kde sa predstavilo 44 reholí a 7 hnutí. Ako auto absolvovalo pár hodín v servise tak už bolo pojazdné čo sme náležite ocenili...
Po prevetraní vzduchom a to nielen fyzicky, ale stihla som aj duchovne mať svätú spoveď v malebnom parku.
Večernú vigíliu sprevádzalo veľmi umelecky nadané Prague Cello Quartet, odporúčam vypočuť si ich. Sálu zaplavilo Božie vanutie - svetlo pri adorácii, lenže ja som sa až na jej konci za Tomášovej pomoci vyslobodila s obkľúčenosti vozíkov. Nič to také nebolo, len moje nohy sa s toho trošku dlhšie spamätávali – zvládli to. J
Skončilo sa o čosi skôr tak už aj prípravu na spánok som tento krát v pokoji stihla.
Posledné ráno sa už ťažšie vstávalo, ale tak čas ma prinútil, lebo som sa už pre istotu po balila skôr. Dobre som spravila, lebo všetky veci po zvyšok dňa už cestovali so mnou. Začali sme hudobnou modlitbou prepojenou aj divadlom.
Bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko mal katechézu na tému:
“Klávesnica môjho života.“
Kde keď zakaždým stlačíš tlačidlo Enter si v Božej prítomnosti celý deň!
Nasledoval “multimediálny ruženec s MáRIOu“, ktorým nás sprevádzal apoštolský administrátor Trnavskej arcidiecézy Ján Orosch.
Presun “Nad kalváRIOu“ bol dobrodružný ešte, že jedno auto pred nami v tom kopci nám vytváral tzv. “živý koridor.“ Šikovná Anežka nám obsadila tie najlepšie miesta kde sa aj keď umelo vytvoril aspoň ako taký tieň. Totiž to bolo miesto bez stromov, čiže tieň predstavoval v takom až tropickom dni vzácnosť. Záverečnú slávnostnú svätú omšu celebroval kardinál Jozef Tomko a okrem výzvy ktorá bola mottom:
,,Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov.“ (Porov Mt 28:19)
Sme mali tú česť splnomocnením získať pápežské požehnanie.
Cestou na stanicu som ešte zachraňovala barle, ktoré sa rozhodli, že si “zutekajú“
malým okienkom auta našťastie som ich včas zadržala a oni ostali pri mne. J
Na stanici sme si dali rozlúčkovú “kofolku“ s chalanmi a smer Žilina! J
Spomínajuca <3 Svetluška.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára