Volím si radosť namiesto smútku.

Príbehy ľudí, / medzi nimi som aj ja\ ktorí sa rozhodli vykročiť užšou cestou.

Vernosť ich voľbe a postoj srdca v rôznych situáciách spôsobili zmenu  nielen v ich živote, ale aj ich okolí, ktoré vďaka nim spoznalo, že EŠTE EXISTUJE...

#somodhodlanazmenitsvet

Volám sa Mária a na tento svet som prišla ako predčasne narodené dieťa.

Niekto by mohol povedať, že to nie je moc šťastný začiatok, no ja viem, že hoci som si príchod na tento svet vybrať nemohla, bola to práve radosť, ktorá si vtedy vybrala mňa, a preto som sa jej rozhodla dať priestor.

Ako predčasne narodená som musela vyhlásiť nemocnicu za svoj druhý domov a podstúpiť nespočetné množstvo operácii a liečení už v detskom veku.

V škôlke mi postupne začalo dochádzať, že sa niečo na mne vymyká „normálnosti“ bežných detí, keďže som sa čoraz viac nedokázala zapájať do spoločných aktivít s rovesníkmi.

Lekársky rozsudok bol jasný - detská mozgová obrna.

Ja som sa však nevzdala a snažila som si nájsť cestu k iným možnostiam, ktoré ma robili radostnou i v mojich veľkých obmedzeniach.

Prišla škola.

Prvý stupeň som absolvovala v blízkej dedine, kde bolo menej žiakov, takže sme fungovali v rodinnej atmosfére.

S druhým stupňom to už nebolo také jednoduché.

Kvôli zdravotnému stavu som si vytrpela veľa šikany, a preto som sa rozhodla, že po negatívnych skúsenostiach si strednú školu už vyberiem sama. Išlo konkrétne o špeciálnu školu v Bratislave.

Tu som sa konečne cítila prijatá medzi seberovnými.

Dĺžka štúdia sa mi predĺžila na nádherných osem rokov.

Najskôr som získala výučný list, potom maturitu a využila som možnosť aj pomaturitného štúdia.

Všetko prebehlo ako po masle, darilo sa mi.

Skutočne som až nechápala, že aj napriek môjmu hendikepu môžem viesť šťastný život.

Chystala som sa k maturitnému stolu po druhýkrát, pomedzi to som chodila na pohovory kvôli práci.

Vyzeralo to tak idylicky...

No, v tom sa zrazu všetko oveľa viac skomplikovalo.

Chystala som sa večer s podnájmu späť na internát.

Bola som už na ceste a prestupovala som medzi električkou a autobusom na dosť komplikovanej križovatke.

A hoci neviem ako sa to stalo, lebo si nič nepamätám, zachytila ma električka.

A tak sa začal ďalší boj po prebratí z umelého spánku.

Sluch počas havárie neutrpel, ale rečové centrum áno.

Zo začiatku som nemohla rozprávať vôbec, no s cvičením sa to začalo zlepšovať. Momentálne som v poradovníku na operáciu lebečnej kosti, ktorú mi vybrali kvôli opuchu mozgu.

To asi spôsobilo nehybnosť ľavej ruky od lakťa až po končeky prstov, a hoci všetko cítim, nedokážem s ňou hýbať ako predtým.

Verím, že sa stane zázrak v mojom uzdravení, len to chce svoj čas.

Napriek tomu, že mám postihnutú motoriku, je to práve ona, s ktorou najviac pracujem, a cez ktorú dávam priestor radosti, aby prúdila do tohto sveta.

S pomocou mojej rodiny a priateľov sa mi podarilo vytvoriť kreatívnu dielničku, v ktorej usilovne pracujem každý deň na vytváraní rôznych pohľadníc so slovami radosti, lásky či povzbudenia. A možno to nie sú obrovské veci, no viem, že práve rozhodnutie sa radovať cez toto všetko a tú radosť posielať ďalej, ma robí tou najšťastnejšou na svete.

Vždy som sa snažila držať hesla: ,,Pevná vôľa všetko zdolá."

Preto som sa rozhodla usmievať ešte viac, aj napriek všetkému, čo pôjde proti mne.

I keď možno okolnosti môjho života tomu nenasvedčovali, teraz viem, že do tohto sveta zapadám práve so svetlom svojho srdca, ktoré sa tu snažím priniesť každý deň. Nejde o to byť ako ostatní, ale byť ako ja.

A s tým čo mi bolo dané, urobiť to najlepšie, čo viem radosťou v srdci.

                        Tak sa prosím usmej, pretože ja sa určite teraz niekde smejem. 😊

Tak to to vyzeralo na evanielizácii v nákupných centrách...

<3 Svetluška.